Interview  with  australian  artist  Gerry KING   in  slovak and english language: LITERÁRNY TÝŽDENNÍK Nr.41-42,  Bratislava, SLOVAKIA

Dr.Gerry King je popredný predstaviteľ austrálskej výtvarnej scény. Medzinárodne uznávaný tvorca a pedagóg, zakladateľ hnutia studio glass v Austrálii. Od roku 1973 vystavuje doma a v zahraničí. Jeho diela sú zastúpené v mnohých významných svetových zbierkach a múzeách, napríklad Marinha - národné múzeum v Portugalsku, Niijima - zbierka súčasného skla v Japonsku, Múzeum moderného skla v Dánsku, Aucklandské múzeum na Novom Zélande, Austrálska národná galéria v Canberre a v mnohých iných.

ĽUBOMÍR FERKO: Je veľmi zriedkavé, že nás navštívi výtvarník z takej ďalekej krajiny. Naposledy tu bol pred 18 rokmi austrálsky Slovák Stano Meliš, ktorý sa zúčastnil na  jednom sklárskom sympóziu. Čo vás prívádza na Slovensko?

GERRY KING: Prišiel som, lebo poznám vás ako medzinárodne uznávaného výtvarníka. Zoznámili sme sa v Holandsku v roku 2009 počas výstavného projektu GlasHart. Keď ste boli na prednáškovom turné v Austrálii, sme sa bohužiaľ nemohli stretnúť, lebo ste boli 1300 kilometrov od môjho bydliska v Tasmánii.V júni a júli som prednášal v Istanbule o odlievaní skla. Využil som príležitosť precestovať Európu a po prvý raz som navštívil aj Slovensko. Z Austrálie sa letí do Európy viac ako 24 hodín, čiže pozrieť si len jednu krajinu by bol priveľký luxus. Vrátim sa ešte k Stanovi Melišovi. Pracoval v The Jam- Factory , remeselnom a dizajnérskom stredisku v mojom rodnom meste Adelaide. V roku 1970 tu uviedol európske spôsoby fúkania skla. Jeho prínos bol značný. V tých časoch bol vplyv amerických remeselných zručností v Austrálii dominantný a mnohé sklárne sa zatvárali. Len niektorí umelci pokračovali v sklárskej tvorbe. V tejto situácii sa konala Prvá konferencia sklárskeho združenia AUSGLASS v roku 1979, počas ktorej účastníci navštívili aj posledné významné sklárne. V roku 1980 som zvolal prvý celoštátny workshop v mojom ateliéri blízko Adelaide. Dvaja z majstrov fúkačov Julio Santos /pôvodne z Portugalska/ a Michael Mulholland tu tvorili spolu s austrálskymi výtvarníkmi. Len málokoho vtedy zaujímala Európa, lebo stále prevládal vplyv amerických sklárov, ktorí dusili rôznorodosť remeselných zručností. Meliš mal znalosti a skúsenosti, ktoré boli v tom čase v Austrálii málo známe. Jeho prínos k rozvoju austrálskeho súčasného sklárstva je významný. Meliš tiež pracoval s iným slovenským sklárskym výtvarníkom Ivanom Polákom, ktorý sa prisťahoval do Austrálie v roku 1981. Polák predstavil zase znalosti práce za studena. Momentálne je aktuálny benátsky spôsob fúkania, čo podporuje ďalšie smerovanie do dudúcnosti, nielen u nás, ale aj v ostatných krajinách sveta. Austrálčania sú notorickí cestovatelia. Je to pravdepodobne preto, že sme prišli z ostrova, ďaleko od európskych koreňov väčšiny populácie. Austrália je najväčší svetový ostrov a zároveň najmenší kontinent. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nevidím dôvod prečo by som pri návšteve Európy nezavítal aj na Slovensko.

Ľ.FERKO: Počas svojho pobytu ste spomenuli, že vaše očakávania boli odlišné od získaných skúseností. Vaše informácie o Slovensku pochádzajú z vašich kontaktov so slovenskými vysťahovalcami žijúcimi vo vašom okolí alebo z austrálskych médií?

G.KING: Moja umelecká a lektorská práca ma zavedie do mnohých krajín. Bohužiaľ príprava na túto konkrétnu cestu do Európy bola pomerne krátka, pretože som mal rôzne výstavné záväzky a počas predchádzajúcich týždňov som dokončoval ešte aj kapitolu v novej knihe. Vždy sa snažím naučiť čo najviac o krajine, ktorú navštívim. Vedel som len málo o Bratislave a bol som veľmi príjemne prekvapený šarmom starého mesta. Slovensko ma nesklamalo. To, čo som bol schopný vidieť počas krátkeho pobytu je očarujúce. Napríklad návšteva Červeného Kameňa bol inšpiratívny zážitok. Taký veľký, starobylý a dobre zachovaný hrad je pamiatka ne jeho staviteľov a kamenárov, ktorí dokázali s obmedzenými technológiami postaviť niečo, čo pretrvalo stáročia. Pocit kontinuity dlhého osídlenia odlišuje Európu od Austrálie. Briti ju osídlili pred viac ako dvesto rokmi. Stavby z tohto raného obdobia sú na miestne pomery považované za staré. Domorodci zasa zanechali kamenné štruktúry v nadväznosti na životný štýl, ktorý primárne zachováva skôr povahu ich civizácie. Sú tam jaskynné maľby, ktoré svädčia o 40 000 rokoch osídlenia. Dejiny domorodcov teda nie sú vyjadrené mostami, vežami a opevneniami. Sú na rozdiel od našich dejín pokojné, upierajú svoju pozornosť na obchodovanie často na veľké vzdialenosti, na vývoj trávnatých pozemkov, selektívne spaľovanie či napríklad výrobu kanoe z kôry starých stromov. História Európy je teda zásadne iná. V porovnaní s ňou sa Austrália zdá mladá a rozvíjajúca.

Ľ.FERKO: V Európe je dlhotrvajúca a hlboká ekonomická a duchovná recesia. Aj preto sa umenie ocitlo mimo verejného záujmu a chýba nám podpora miestnej kultúry zo strany štátu. Zdá sa mi, že vláda Austrálie pristupuje k týmto otázkam oveľa veľkorysejšie a podporuje umenie. Môžete nám priblížiť, ako je to v skutočnosti?

G.KING: Austrálska vláda bola nezvyčajne dômyselná a odvážna pri zvládaní vplyvov globálnej recesie. Požičiavali si zriedkavo a časť prostriedkov investovali späť do spoločnosti. To umožnilo ekonomike udržať si silu a v súčasnosti máme jednu z najstabilnejších ekonomík na svete. Ovplyvňuje to aj výtvarné umenie, ktoré musí znášať zníženie tržieb z predaja a niektoré významné galérie boli zatvorené. Umelci, vrátane tých, ktorí pracujú so sklom, majú znížené príjmy, ale väčšina sa naďalej drží nad vodou. Poprední austrálski umelci pracujúci so sklom predávajú väčšinu svojich diel do USA, ale prepad americkej ekonomiky zasiahol aj tento trh.

Ľ.FERKO: Počas pobytu v Tasmánii, na univerzite v Launcestone, som tam v porovnaní s európskymi štandardmi nenešiel veľa kvalitných múzeí a galérií. Ale milionár David Walsh práve vtedy zakladal v Hobarte veľké múzeum pre svoje zbierky. Ako to dopadlo, podarilo sa mu to dokončiť? Ovplyvnilo to miestny kultúrny život?

G.KING: Múzeum MONA je už otvorené a prilákalo mnoho návštevníkov. Má pomerne výstrednú zbierku, ktorá pravdepodobne priťahuje aj ľudí, ktorí doteraz nemali záujem o umelecké galérie. Veľkolepá architektúra podporuje vystavené diela. Hlavné priestory sú v podzemí, vytesané do pobrežnej skaly. Zbierky sa začínajú od egyptských artefaktov a siahakú až po súčasné avangardy. Skvelá zábava sa začína už v hobartskom prístave, odkiaľ je trajektová doprava do galérie. Táto súkromná iniciatíva vdýchla nový život do výtvarnej scény Tasmánie, ktorá je podľa austrálskych noriem malý štát. Má len 68 000 kilometrov štvorcových. Hoci je väčšia ako Slovensko, má len asi 500 000 obyvateľov. Samozrejme, umelecká činnosť sa sústreďuje v hlavnom meste Hobart, kde žije takmer polovica obyvateľov ostrova. Tam sú kľúčové regionálne múzeá umenia a súkromné galérie. Mnoho umelcov a remeselníkov žije v Tasmánii aj preto, lebo ceny za bývanie sú prístupnejšie.

Ľ.FERKO: Videl som veľmi pôsobivé predstavenie miestnej baletnej skupiny TASDANCE. No v Európe je zriedkavé vidieť moderné austrálske umenie akéhokoľvek druhu. Pred niekoľkými rokmi som bol na austrálskej výstave v múzeu Quai Branley v Paríži, ale celá bola venovaná umeniu domorodcov a nie súčasnej výtvarnej scéne. Mohla by aj výstava austrálskeho moderného umenia získať viac pozornosti v zahraničí?

G.KING: Austrálske domorodé bolo vytvorené pred najmenej 40 000 rokmi, jaskyne a skalné maľby sa stále objavujú na celom kontinente. Od počiatočných malieb na eukaliptovej kôre sa dnes domorodé umenie presunulo na sololit či plátno. Všetky dávne praktiky pokračujú nejakým spôsobom  do súčasnosti. Tradičná okrová farba sa teraz nahrádza komerčnými farbami. Ale všetky postupy vizuálne i hudobné ešte existujú /i keď sú zvyčajne len na ceremoniálne účely/. Neskúsené oko nemusí byť schopné rozoznať staroveké od súčasných domorodých umeleckých diel. Niektoré štýly, techniky a zámery dávnych umelcov sú stále v pozornosti tých dnešných. Niektorí domorodí umelci dneška pokračujú v rozvoji tradičnej kultúry. Aj ďalšia výstava v múzeu Quai Branley v roku 2012 ukázala obrazy z komunity Papunya z centrálnej austrálskej púšte, ktoré vznikali v rokoch 1971-72. Domorodé umenie je dobre prijímané v medzinárodnom kontexte, niektoré diela sa predávajú za vysoké ceny. Jeho hlavnou silou je individualita a priamy vzťah k dávnej kultúre. Najstaršia známa domorodá spoločnosť teda zabezpečuje, že sa tradičnému austrálskemu umeniu venuje mimoriadna pozornosť na medzinárodných prehliadkach, možno väčšia, než súcasnému austrálskemu umeniu západného typu.

Medzinárodný prienik austrálskej sklárskej scény je značný. Existuje veľa príkladov, uvediem len niektoré, na ktorých som sa podieľal. Napríklsd výstavy v Dánsku, Nemecku, Tajwane a Argentíne boli veľmi úspešné, získali si podporu austrálskych ambasád v týchto krajinách. Prečo nie aj Slovensko? Neexistuje žiadny dôvod, prečo neprezentovať austrálske umenie aj v Bratislave. To môže byť začiatok plodnej výmeny. Podpora oboch vlád je kľúčovou podmienkou.

/KRÁTENÉ/

Dr. Gerry KING:  ART CONNECTS  /short english version/

            - It is so rare that somebody of your profession and from your country is visiting us. last time an Australian glass artist was here almost 18 years ago. The Slovak Stan Melis, then from Adelaide, took part in a workshop. What is your  reason for visiting Slovakia?

            - I visited Bratislava to take the oportunity to again meet with the international artist working with glass Lubomir Ferko. We originally met in Holland during 2010 while both exhibitiong in the international invitional exhibition GlasHart. While we have maintained email contact the opportunity to meet has, until now not arisen. Lubomir was visiting artist in Launceston, Australia in 2011. This June and July I taught a summer class in kiln forming and casting at The Glass Furnace School in Istanbul and later designed works for the production glassblowers at the adjoining factory so took advantage of being in Europe to make my first visit to Slovakia. Australia is such along journey from Europe, /more than 24 hours/ that the prospect of visiting just one country while there doesn´t seem logical. Stan Melis had worked at The JamFactory Craft and Design Centre in my hometown of Adelaide and occasionally returned to Slovakia. In the 1970´s he introducted European factory glass blowing skills to the JanFactory. A revelation at the time! His contribution was considerable. The influence of American glassblowing pervaded Australia, along with that of the last of the Australian factory blowers. Just as the artists were exporting glassblowing the factories were closing. There was though some contact between the two groups. The first conference of the glass artist´s association, Ausglass, visited the last significant factory in 1979. In 1980 I convened the first national hot glass workshop. The Hot Glass Gathering at my studio near Adelaide. Two of the factory master blowers, Julio Santos, /originaly from Portugal/ and Michael Mulholland demonstrated along with the artist glass blowers. But few eyes were turned towards Europe. The dazzle of US glass inhibition was then beginning to stifle developement of a broader skill base. Melis had skills and experience few held in Australia at the time. His contribution to Australian contemporary glass is significant.

          - In much of Europe there is a long lasting and deep economic and spiritual recession. Therefore aspects of the arts are generally beyond public interest and we are missing support of local culture by state structures. I suspect than the Australia goverment is more responsive and supportive of the arts?

          - The visual arts have been impacted upon by a reduction in sales, some major private galleries having closed. Artists, intcluding those working with glass have reduced income but most continue to operate. Leading Australian artists working with glass sell much of their product to the US but the downturn in the US economy has also affected that market. Since the 1970´s the goverment has had generous programmes supporting the arts. They are highly competitive, a minority of artists receiving funding but they do continue even in difficult times to assist in keeping the arts alive. This is a more desirable situation for the arts than in many countries, much envied by others.

          - During my short stay in Tasmania University I did not find many art museums or galleries in comparison with my experience of European. However, the gambling millionare David Walsch founded in Hobbart The Museum of Old and New Art, a large museum for his collection. Is it finished in now?

          - MONA is now open and welcoming many visitors. It has an idiosyncratic collection than has probably attracted people who have not previously taken an interest in art galleries. The spectacular architecture magnificently supports the artworks. The main galleries are underground, carved into the coastal cliff below the original family house.. Rough-hewn stone compliments the usual gallery fittings. The collection ranges from Egyptian artifacts to avant-garde works of today. The great fun starts at the Hobart wharf where there is a ferry service to the gallery. A private initiative, it has the bearing and collection usually associated with a public art museum. MONA may well have breathed new life into the visual arts in Tasmania. It has the attributes of major public collection but couplrd with the fun and mystery of a fantasy environment. The State of Tasmania is small, by Australian standards, at 68, OOO square kilometers. Though it is larger than Slovakia, /48,OOO square kilometers/ it has a population of only 5OO,OO, few compared with Slovakia´s 5, OOO, OOO. Of course the major arts activity is in the capitol Hobart, home to almost half of the island´s residents. There are regional art museums in larger towns and the occasional private gallery of note. Many artists and craftspeople live in Tasmania as housing is more affordable.

          - I have seen one performance of TASDANCE and it was very impressive. But here in Europe it is very rare to see modern Australian art. A few years ago I noticed a huge Australian exhibition at Quai Branly museum in Paris, but it was dedicated to aboriginal art, not to the curent art scene. Could an exhibition of Australian modern art receive more attention abroad ?

          - Australian Aboriginal art has been created for at least 4O,OOO years, early cave and rock paintings still survive across the continent. More recently paitings have been made on flattened bark from eucalyptus trees and currently on hardboard and canvas. All these practices continue today. Traditional paint, made from ochre is now generally replaced by commercial paint. But all practices, visual, music and performance still exist. /Though they are normally for ceremonial purposes and not necessarily separated from each other/. The inexperienced eye might not be able to distinguish between ancient and contemporary Aboriginal art works. Some of the style, technique and intent of the early artists are still employed by current Aboriginal artists. Some Aboriginal artists today continue the developement of their traditional culture, telling the dreamtime stories in contemporary forms. The 2012 Quai Branley Museum exhibition showed paitings from the Papunya community from the central Australian desert. Their painting movement originated in 1971-1972. Aboriginal art is well regarded internationally, some works selling for high prices in major art centres. Its individuality and direct relationship tothe ancient culture of the oldest known society ensures that it usually receives enthusiastic attention at international showings, perhaps greater than that enjoyed by contemporary Western art from Australia.                                       International showings of Australian contemporary glass are also well received. There are many examples but those that I have organized in Denmark, Germany, Taiwan and Argentina have been both very successful and received support from the Australian embassies in those countries. Why not Slovakia? There is no reason to not show Australian works in Bratislava. It may be start of a fertile exchange. Support from both goverments is a key ingredient. Companies trading between the two countries may well seek to contribute but a devoted coordinator is the essential element.